V súmraku severského mesta starý remeselník Zhao Guohua ticho hľadel na úspešne utkanú sieťovinu pred svojím ručným tkáčskym stavom. Uprostred vlny znárodňovania kovospracujúcich tovární tvrdohlavo vyrezával predkové techniky drôtovania na vývesný štít novozaloženého „Kovospracujúceho družstva Jin Zehong“. „Kov by nemal mať len prísnu tvár,“ napísal do svojho zažltnutého pracovného denníka, „Keď na končekoch prstov tancujú oceľové drôty s hrúbkou 0,2 mm, v studenej osnove a útku môže rásť teplo.“

Sklenená stena Medzinárodnej obchodnej veže v Šen-čene odrážala siluetu dediča druhej generácie Zhao Qiminga. S otcovými ručne vyrobenými vzorkami drôteného pletiva sa tri dni zdržal pred pavilónom Kantonského veľtrhu. Keď nemeckého klienta Schmidta ohromili umelecké steny, ktoré filtrovali slnečné svetlo, no zároveň vítali vánok, tento mestský podnik sa prvýkrát dotkol medzinárodných štandardov. „Nepredávame drôtené pletivo,“ poznamenal Zhao Qiming k prvej zmluve o zahraničnom obchode z faxu, „ale poetickú dekonštrukciu priestoru orientálnych remeselníkov.“

V továrenskom laboratóriu následník tretej generácie Zhao Zixiang pozoroval častice povlaku pod mikroskopom. Pred desiatimi rokmi tajfúnom zničené sochy v dubajskej soľnej hmle. Teraz technológia povlakovania spôsobuje, že kovové siete žiaria v saharských púšťach aj v arktických staniciach. „Dedko tkal tvary, otec tkal svetlo,“ zdvihol na výročnom stretnutí ružovo-zlatý sieťový filter, „a my tkáme čas.“

„Dedko zohrieval oceľ telesným teplom,“ ozýval sa časom hlas Zhao Zixianga, „Otec zachytil obrysy vetra na plánoch, zatiaľ čo my dokazujeme, že algoritmy nedokážu vypočítať ľudskú citlivosť ku kovu.“